Poznáš ten pocit.. Ked sa zobudíš a precitneš. Uvedomíš si, že to krásne, to bol len sen. Realita je krutá, úplne iná ako tvoje predstavy. A tebe je smutno za tým snom, chceš znovu zaspať. Ale nemôžeš ! V hlave máš príliš veľa zložitých myšlienok a šťastných spomienok, ktoré sa pod váhou reality menia na smutné, a bezútešné, a tvoje výkriky do tmy sú úplne bez odozvy, v tme zabudnuté...
Zobúdzaš sa zo sna ktorý bol tak krásny,
uvedomuješ si, že len v ňom môžeš byť ozaj šťastný,
Chceš znovu zaspať, spotený a prázdny,
myšlienky Ti režú myseľ, vkladáš ich do básní.
A tak píšeš o nej, ona Ti dáva slová,
ona Ti dáva silu, zobrať to pero znova.
A Ty potrebuješ do viet, svoju lásku schovať,
aj ked vlastne nevieš, či ju bude opätovať..
Ajtak píšeš ďalej rozlievaš z čistého vína,
demižón stále plný, a v tvojej hlave len ona,
Musíš myslieť iba na ňu, ved je krajšia ako Luna,
ale tvoje srdce praská, ako obohraná struna.
Nemôžeš jej povedať ako veľmi ju ľúbiš,
nemôžeš jej povedať ako veľmi za ňou smutiš
Plný beznádeje, sa do priepaste rútiš,
a aj ked tušíš, ako to skončí tak to aspoň skúšiš.
Vieš že musíš, pretože je to ona,
to na čo myslíš, ked sedíš sám doma.
Tvoj svet je tu a jej svet je tam,
myslíš iba na to, ako si v tom sám
Chceš ju milovať, ale podliehaš obavám,
Prijmeťe ma Lady? Len toho sa obávam...
Je medzi vami priepasť, kteru nitou zošívaš
aby ste k sebe mali bližšie, do svojich snov ju pozývaš,
Veď len tam môžte byť šťastný, tam jej lásku vyznávaš.
Padáš jej k nohám a znovu povstávaš,
ked Ťa volá k sebe a ty ju bozkávaš,
Potom ju obíjmeš, lásku od nej dostávaš,
Šepkáš jej: ,,Ľúbim Ťa", a zrazu od nej odchádzaš.
To sa zobúdzaš. A pomaly precitáš,
že to bol len sen, si pomaly domýšlaš
To že ju nezaujímaš, si v jej očiach prečítáš,
a už sa Ti nechce žiť, keď si to celé spočítaš...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára