pondelok 14. januára 2013

Pre Lucku


                                             Kniha pre Lucku
                                     (o jednej neobyčajnej princeznej)

Chcela si,  aby som Ti  napísal knihu, výpoveď zo srdca, čo bude mat váhu.
Dlho som váhal, kde a ako mám začať,  opísať tvoju krasu či skôr vlastnosti načať.

Chcem aby si vedela, že nadchádzajúce slova nosím už dlho v sebe
ruka počúva srdce a píše to, čo je venované len a len tebe.

Nie každý ma v živote to šťastie aby mohol povedať,  ze stretol anjela
a ze ta krásná bytosť sa aj naďalej, na jeho šťastí  podiela..
Si jeden z najúžasnejších darov vôbec,
postrážim si Ťa,  si predsa dar z nebies.
Spôsobuješ môj smiech,  úsmev a šťastie, pri tebe  je zrazu všetko omnoho ľahšie,
ukázala si mi, aký je život krásny, nemám sa čoho obávať, už nikdy nebudem prázdny.
Si pre mňa cennejšia ako všetko hmotné,  obetoval by som všetko -  city sú až tak mocné.
Ukludnuješ ma, napĺňaš moje prázdno, otváraš moje ja a ukazuješ mi krásno.
Ďakujem Ti , avšak  slová však nedokážu vyjadriť,
všetko to čo cítim, si spriaznená duša, s tebou lietam do výšin.
Lebo Ty vieš co máš povedať, tiež vieš čo máš spraviť,
vies co potrebujem  počuť, vieš ako sa cítim.
Ďakujem Bohu za Teba, nekonečne  ďakujem ze si,
nedokážeš si ani predstaviť ako veľmi mi na tebe zaleží.
Si ako krásny sen,  princezná z najkrajšej rozprávky a kráľovná zároveň.
Už navždy budem mat o teba starosť,  zaslúžíš si byt šťastná,
si anjelik ktorý mi dáva  dôvod žit a chuť smiať sa ....




nedeľa 13. januára 2013

Sen a sklamanie


Poznáš ten pocit.. Ked sa zobudíš a precitneš. Uvedomíš si, že to krásne, to bol len sen. Realita je krutá, úplne iná ako tvoje predstavy. A tebe je smutno za tým snom, chceš znovu zaspať. Ale nemôžeš ! V hlave máš príliš veľa zložitých myšlienok a šťastných spomienok, ktoré sa pod váhou reality menia na smutné, a bezútešné, a tvoje výkriky do tmy sú úplne bez odozvy, v tme zabudnuté...

Zobúdzaš sa zo sna ktorý bol tak krásny,
uvedomuješ si, že len v ňom môžeš byť ozaj šťastný,
Chceš znovu zaspať, spotený a prázdny,
myšlienky Ti režú myseľ, vkladáš ich do básní.

A tak píšeš o nej, ona Ti dáva slová,
ona Ti dáva silu, zobrať to pero znova.
A Ty potrebuješ do viet, svoju lásku schovať,
aj ked vlastne nevieš, či ju bude opätovať..

Ajtak píšeš ďalej rozlievaš z čistého vína,
demižón stále plný, a v tvojej hlave len ona,
Musíš myslieť iba na ňu, ved je krajšia ako Luna,
ale tvoje srdce praská, ako obohraná struna.

Nemôžeš jej povedať ako veľmi ju ľúbiš,
nemôžeš jej povedať ako veľmi za ňou smutiš
Plný beznádeje, sa do priepaste rútiš,
a aj ked tušíš, ako to skončí tak to aspoň skúšiš.
Vieš že musíš, pretože je to ona,
to na čo myslíš, ked sedíš sám doma.

Tvoj svet je tu a jej svet je tam,
myslíš iba na to, ako si v tom sám
Chceš ju milovať, ale podliehaš obavám,
Prijmeťe ma Lady? Len toho sa obávam...

Je medzi vami priepasť, kteru nitou zošívaš
aby ste k sebe mali bližšie, do svojich snov ju pozývaš,
Veď len tam môžte byť šťastný, tam jej lásku vyznávaš.

Padáš jej k nohám a znovu povstávaš,
ked Ťa volá k sebe a ty ju bozkávaš,
Potom ju obíjmeš, lásku od nej dostávaš,
Šepkáš jej: ,,Ľúbim Ťa", a zrazu od nej odchádzaš.

To sa zobúdzaš. A pomaly precitáš,
že to bol len sen, si pomaly domýšlaš
To že ju nezaujímaš, si v jej očiach prečítáš,
a už sa Ti nechce žiť, keď si to celé spočítaš...

piatok 4. januára 2013

Devour

Pozri  sme osamelí už príliš dlho, a  hlavne nás stále prenasleduje ten pocit ..
ako keď stojíš sama na okraji sveta, pod nohami priepasť v očiach slzy.
Hrdlo zviera prázdnota, kamkoľvek sa pozrieš horia mosty a to Ťa mrzí,
máš chuť kričať, plakať, utiecť niekam veľmi ďaleko, lenže to svinstvo stále drží...

Samotu zapíjame po večeroch v kluboch a baroch,  predstierajúc šťastie,
lenže akonáhle sa to divadlo skonči, už to zrazu nie je veľmi na smiech.
Veď sama vieš, že keď prestanú účinkovať tie drinky a pilule zdanlivo úžasné,
že keď pominú ilúzie tak ako prekrásne, tak aj falošné,
ten pocit sa zase vráti, a čeliť tomu zlato,  vie byť dosť náročné ..

Ležíme každý sám vo svojej posteli, mysliac na to isté,
samota by nás mala zoceliť, lenže spomienky  niesu až tak hmlisté..

Vynárajú sa stále dookola, sú pekné ale veľmi bolia.
deň za dňom čakáme zázrak, ale baby, my sme Tý čo volia...
A v tom asi spočíva ta naša nekonečná smola....

                                                             


streda 2. januára 2013

Východ slnka....


Sedel  za oknom a sledoval mesto.  Vonku bola tma, ligotavé svetlá mesta sa mihotali v dokonalom tichu neskorej noci. Zachvílku sa vyberie von.  Miloval východy  slnka,  magické zrodenie nového dňa, božský kľud – začiatok.
 Alebo ich nenávydel?  Ich krása a teplo mu pripomínali všetko dobré a krásne,  ale taktiež mu pripomínali jeho bolestivú samotu na tomto svete.  Bol to boj v jeho mysli – samota.  Ale priťahovali ho tie farebné hry svetla na oblohe, ranný spev vtákov  aj vzduch bol iný.  Dýchalo sa mu ľahšie, zobúdzajuce sa mesto sledoval v jeho plnej krase.
 Sledoval nebo.  Tmavá obloha plná hviezd sa pomali začala meniť  na  prekrásne plátno plné farieb. Horúca červená guľa začala vykúkať tam kdesi  za nekonečným horizontom, ponad všetky tie strechy, pláne a lesy.  Azúrovo modrá obloha sa vlievala do orandžovožltých  miest,  ako ten najkrajší obraz na svete, tvorený zo srdca.
Sedel sám, pozoroval tú nádheru , a predstavoval si aké by to bolo sedieť tu s ňou.
Určite by bola očarená. Zabudla by na všetky problémy a potiaže. Len by sa mu opierala o rameno, a on by cítil jej prítomnosť, dobro a lásku.  Šepkal by jej,  ze ju lúbi, že s nou je všetko ľahšie, a krajšie.
Zapálil si cigaretu. Ach Tá slasť. Len on a cigareta.
Prečo sa vlastne tak opúšťal?  Sám ako prst kráča životom už veľmi dlho .. ,, Seriem na svet !“ pomyslel si.
Prečo nedokáže so sebou niečo spraviť, vzchopiť sa? Snažil sa.. Už toľko krát.
Lenže svet ho vždy zrazy na kolená, a on asi nebol predurčený byť bojovníkom..   Tak to už raz     je.  Uvedomuje si to..
Ponúkol by jej všetko čo má, obetoval by aj to posledné..  Je to láska? ..   Jednoznačnú  odpoveď nepoznal..
Nemal sa o tom s kým porozprávať,  mal chuť vstať a rozprášiť to špinavé mesto na trosky...
Zapálil si radšej ďalšiu cigaretu, snažiac sa prestať myslieť.. Na ňu...