Východ slnka....

Sedel  za oknom a sledoval mesto.  Vonku bola tma, ligotavé svetlá mesta sa mihotali v dokonalom tichu neskorej noci. Zachvílku sa vyberie von.  Miloval východy  slnka,  magické zrodenie nového dňa, božský kľud – začiatok.
 Alebo ich nenávydel?  Ich krása a teplo mu pripomínali všetko dobré a krásne,  ale taktiež mu pripomínali jeho bolestivú samotu na tomto svete.  Bol to boj v jeho mysli – samota.  Ale priťahovali ho tie farebné hry svetla na oblohe, ranný spev vtákov  aj vzduch bol iný.  Dýchalo sa mu ľahšie, zobúdzajuce sa mesto sledoval v jeho plnej krase.
 Sledoval nebo.  Tmavá obloha plná hviezd sa pomali začala meniť  na  prekrásne plátno plné farieb. Horúca červená guľa začala vykúkať tam kdesi  za nekonečným horizontom, ponad všetky tie strechy, pláne a lesy.  Azúrovo modrá obloha sa vlievala do orandžovožltých  miest,  ako ten najkrajší obraz na svete, tvorený zo srdca.
Sedel sám, pozoroval tú nádheru , a predstavoval si aké by to bolo sedieť tu s ňou.
Určite by bola očarená. Zabudla by na všetky problémy a potiaže. Len by sa mu opierala o rameno, a on by cítil jej prítomnosť, dobro a lásku.  Šepkal by jej,  ze ju lúbi, že s nou je všetko ľahšie, a krajšie.
Zapálil si cigaretu. Ach Tá slasť. Len on a cigareta.
Prečo sa vlastne tak opúšťal?  Sám ako prst kráča životom už veľmi dlho .. ,, Seriem na svet !“ pomyslel si.
Prečo nedokáže so sebou niečo spraviť, vzchopiť sa? Snažil sa.. Už toľko krát.
Lenže svet ho vždy zrazy na kolená, a on asi nebol predurčený byť bojovníkom..   Tak to už raz     je.  Uvedomuje si to..
Ponúkol by jej všetko čo má, obetoval by aj to posledné..  Je to láska? ..   Jednoznačnú  odpoveď nepoznal..
Nemal sa o tom s kým porozprávať,  mal chuť vstať a rozprášiť to špinavé mesto na trosky...
Zapálil si radšej ďalšiu cigaretu, snažiac sa prestať myslieť.. Na ňu...