Pozri sme osamelí už príliš dlho, a hlavne nás stále prenasleduje ten pocit ..
ako keď stojíš sama na okraji sveta, pod nohami priepasť v očiach slzy.
Hrdlo zviera prázdnota, kamkoľvek sa pozrieš horia mosty a to Ťa mrzí,
máš chuť kričať, plakať, utiecť niekam veľmi ďaleko, lenže to svinstvo stále drží...
Samotu zapíjame po večeroch v kluboch a baroch, predstierajúc šťastie,
lenže akonáhle sa to divadlo skonči, už to zrazu nie je veľmi na smiech.
Veď sama vieš, že keď prestanú účinkovať tie drinky a pilule zdanlivo úžasné,
že keď pominú ilúzie tak ako prekrásne, tak aj falošné,
ten pocit sa zase vráti, a čeliť tomu zlato, vie byť dosť náročné ..
Ležíme každý sám vo svojej posteli, mysliac na to isté,
samota by nás mala zoceliť, lenže spomienky niesu až tak hmlisté..
Vynárajú sa stále dookola, sú pekné ale veľmi bolia.
deň za dňom čakáme zázrak, ale baby, my sme Tý čo volia...
A v tom asi spočíva ta naša nekonečná smola....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára